Veľkú časť roka prežije americká špičková extrémna lezkyňa so svojím psom na cestách v karavane. Aj napriek tomu je šťastná a nepotrebuje k tomu veľa hmotných statkov. Ako sama tvrdí, ak sa v živote viete zaobísť bez stability, lepšie sa vyrovnáte so zmenami.

Ľudia jej zvyknú závidieť, že je šťastlivec, ktorý si robí, čo ju baví a napĺňa. „Ale veď je to na vašom rozhodnutí,“ odpovedá im. Steph Davisová – top hosťka tohtoročného festivalu Hory a mesto, ktorý sa konal koncom apríla v Bratislave.

Kedy hodláte prestať liezť?

To budem vždy. Dokedy budem môcť, samozrejme.

Dodnes sa na tom nič nezmenilo? Predsa len, je to osemnásť rokov.

A malo by sa? Nemyslím si to, som stále šťastná, keď sa dostanem na skalu. Je to také prosté – a tak to aj stačí.

Predtým ste hrávali na piane. Nenapadá mi bizarnejšia cesta, ako keď niekto prejde od piana k extrémnemu horolezectvu. Čo bolo to prelomové?

Nevedela som o tom absolútne nič. Nerobila som žiadne outdoorové športy, takže keď som prvý raz liezla, bola to vôbec prvá skúsenosť.

Niečo vás na tom muselo chytiť.

Ťažko to popísať. A musí v tom byť priamy dôvod? Myslím si, že som sa do toho prosto zamilovala. Ale nie je to len o lezení. S vecami prichádzajú ďalšie. Ľudia, ktorí boli vždy skvelí, a množstvo ciest a miest, na ktoré som sa vďaka lezeniu dostala. Neviem si predstaviť lepšiu pridanú hodnotu k svojim zážitkom. Rada sa učím novým veciam, hoci nemyslím, že stihnem všetko, čo by som chcela. A lezenie dáva tisícky možností učiť sa novým veciam, spoznávať samého seba.

Takmer ako učenie šokom.

Áno, takmer určite. A nazdávam sa, že to je ten najlepší spôsob. Myslím si, že veci musíte zažiť, aby ste sa ich mohli naučiť. Ostatné roky som sa dostala aj k base-jumpingu (padákovým skokom z útesov – pozn. Profit) a to je škola života. Snažíte sa o veciach a najmä o sebe dozvedieť čo najviac, pretože ak to nezvládnete, nemusíte prežiť. Rovnako nemôžete ostať stáť na jednom mieste. Hoci robíte na jednej veci, aj jedna vec sa dá robiť z mnohých rôznych zorných uhlov. Čokoľvek tak môže byť fascinujúce.

Steph Davisová (35) je v súčasnosti jedna z najvšestrannejších svetových lezkýň. V roku 2003 sa stala po Lynn Hillovej druhou ženou, ktorá vyliezla na El Capitana v Yosemitskom parku bez istenia. O dva roky neskôr vyliezla Steph ako prvá žena Salathé Wall na El Capa voľne. Sólovo zvládla viacero ultranáročných ciest na veľkú stenu Diamond na Long’s Peak v Colorade. Neskôr „vysólovala” a následne zoskočila z Castleton Tower v Utahu. Vydala knihu High Infatuation: A Climber‘s Guide to Love and Gravity (Vysoké blúznenie: lezecký sprievodca láskou a príťažlivosťou).

Väčšinou vás vidno na skale bez istenia, akoby vo vzduchu a so slúchadlami v ušiach. Vo svojom svete vlastná hudba?

Bez nej ani na krok. Mám rada trance hudbu, ale aj house.

Táto hudba vás hore drží najviac?

Zrejme. Čistá hudba mi musí hore stačiť, nad textami piesní by som sa Najmä musím byť zrelaxovaná. Ale mám rada aj všetky už nestíhala zamýšľať. popové speváčky.

Áno, už aj Madonna vyliezla El Capitan (deväťsto metrov vysoká skala v Yosemitskom národnom parku – pozn. Profit).

Na čo pri lezení myslíte?

Je to prosté. Musíte byť zrelaxovaný. Niektoré veci sa dajú robiť pre zábavu, ale keď je to nebezpečné, musíte o to viac predchádzať strachu. Ak chcete veci zvládať dokonale, nevyhnete sa tomu robiť ich takmer až inštinktívne. Je to ako šoférovanie. Nesadli by ste si do auta, keby jediné, na čo myslíte, bola nehoda. Priznám sa, že som sa naučila tomu predchádzať a niekedy to až preháňam a som priveľmi uvoľnená. Tak, že som napríklad nedávno zabudla pri base-jumpingu roztvoriť pomocné plachty.

Len taký detail?

Veľmi dôležitý detail.

Ako prebieha váš boj so strachom?

Samozrejme, nie som stroj, ale tam hore sa ním snažím byť. Musím byť strojom a veci brať viac mechanicky. Niekedy dostanem trochu nával strachu. Možno to vyznie pateticky, ale prirovnala by som to ku kýchaniu. Takisto na vás príde ten pocit, že sa vám chce kýchnuť, chcete to ustáť, ale nakoniec si kýchnete. Naučila som sa, že medzi pocitmi tam hore je veľmi tenká čiara. Nemôžem spanikáriť, nemôžem myslieť na to, že nie som istená alebo že neviem, kam sa na skale ďalej pohnúť, a byť nerozhodná v tom, kde siahnuť. Tam také myšlienky majú obrovskú váhu a nemôžem sa nad nimi priveľmi zamýšľať. Rozhodnem sa, vykonám a nevraciam sa spať.

Potom vám sebavedomie možno len závidieť.

Verím, že to, čo si myslíte, sa aj stane. Ak by som uvažovala, že spadnem, spadla by som. Veci hore nemajú ďalší, dvojitý význam, sú prosté. Tak sa k tomu staviam, nemyslím negatívne. Najdôležitejšou vecou pre mňa v živote je nebyť negatívna, nikdy!

Chcem sa cítiť dobre, leziem a cítim sa tak. Lezenie mi dáva práve ten najzrejmejší rozdiel medzi tým byť negatívny a myslieť pozitívne, pretože kde inde je to také silné, ako keď ide o život.

Ako vnímate smrť? Pri voľnom lezení bez istenia je asi veľmi prítomná.

Nijako, nemôžem nad tým rozmýšľať. Je mimo akýchkoľvek myšlienok. Iný postoj k tomu nevidím.

Na čo má teda horolezec myslieť?

Na malé písmenká vo svojej poistke.

Ktorý bol ten najťažší výstup?

Stena Salathe na El Capitan v Yosemitskom národnom parku. Nateraz som A ešte aj jediná, ktorá to dokázala, ale ten projekt ma stál kopec vrások. všetko v Patagónii je skutočne náročné. Prosto Patagónia je studená a únavná.

Predpokladám, že na taký výstup nestačí len niečo ako motto.

Tá stena je skutočne ťažká. Vyliezla som síce na vrchol, ale celý výstup som bola viac obeťou mojich negatívnych myšlienok.

Čo by teda tie všetky roky vystihovalo?

Keď tak teraz nad tým rozmýšľam... Asi ak viete, že niečo chcete urobiť, tak to tak či onak urobíte. Dnes mi to dáva oveľa jasnejší význam. V oboch smeroch, či už v dobrom alebo zlom ponímaní.

Ostali vám ešte vôbec nejaké výzvy?

Pre mňa je to neustále boj slobody proti pocitu istoty. Vždy som robila všetko pre slobodu v mojom živote, a teda je niekedy ťažké držať sa toho a mať aj určitú istotu, zázemie. Niekedy ma dostihne ten pocit, že nemám vlastne v živote stabilitu. Ale nie je to smerodajné, pretože v živote sa stále všetko mení, a preto, ak sa viete zaobísť bez stability, lepšie sa vyrovnáte so zmenami.

Nechcelo to priveľa obety?

Ani nie. Mala som v tom poväčšine jasno. Niektorí vynakladajú priveľa na to, aby mali svoje istoty. Je to o tom, že vy sami viete, čo vás robí spokojnými, a verím, že sa to snažíte previesť do svojich činov. Zrejme sa nechcete dostať do toho bodu, keď vám ostane len želanie, aby ste veci robili inak. Ľudia sa mi zvyknú sťažovať a vzápätí hovoriť, aký som šťastlivec, že robím to, čo chcem. Ale predsa všetko je len na vašom rozhodnutí. Keď sa k tomu dostanete, ste vďační za každý moment. Ľudia by mali byť tým, čím chcú, a za to byť vďační. A keď chcete niečo iné, robte teda niečo iné.

Dnes s tým mnohí zápasia.

Je to však všetko vo vašej mysli. Ak chcete byť šťastný, tak v konečnom dôsledku budete.

Vráťme sa k tomu, ako ste do skupiny lezcov prenikli. Ako vás prevažne lezci vnímali zo začiatku?

Neviem ako v Európe, ale v Amerike si mladé dievčatá vždy vyslúžia nejakú nežiadanú pomoc. Takže spočiatku som sa tomu nevyhla. Motivovalo ma to nepriamo a chcela som sa z toho vymaniť. Časom teda prišlo obdobie, keď som už bola skôr asi istou výstrahou.

Presne tak, pretože sa mi darilo a atmosféra okolo mňa sa zmenila. Ale nikdy som osobne nechápala, prečo by mi niekto viac pomáhal v začiatkoch a potom sa už ku mne staval s menšou vôľou pomôcť mi. Nesedel mi ani jeden, ani druhý prístup. Takže sa to zmenilo, ja som si však išla za svojím a snažila sa byť sama sebou.

Ako sa k tomu pridalo skákanie s padákom? Ak leziete raz hore, musíte sa dostať aj dole?

Pôvodne v tom boli ľudia. Spoznávala som nových ľudí, base-jumperov. Je to úzka skupinka. A zistila, že som im podobná, teda asi trochu uletená. Cítila som sa príjemne v ich spoločnosti. Ale pravda je, že je to aj praktický spôsob, ako sa dostať dolu, keď už vyleziete na horu.

Lezenie vám zrejme dosť zobralo, ale o to viac dalo. Čo napríklad?

Najmä nové poznanie. Má to väčšiu cenu než čokoľvek iné. Je to o tom žiť pre moment. Dnes sa toho deje priveľa v ľudskej kultúre. Napríklad nepozerám televíziu, ba ani ju nemám. Keď sa k tomu dostanem, je toho na mňa priveľa. Mám rada, keď sú veci jednoduché. Ticho na vrchole mi to nahrádza.

Cesta k tomu bola asi komplikovaná. Odkiaľ prišli napríklad prvé peniaze?

Bola som vďačná, keď sa to začalo hýbať a nejakí sponzori sa objavili. Postupne ma platili a nemusela som teda robiť iné povolania. Ale nikdy som veľa nepotrebovala. Zvykla som si žiť v mojom prívese a aute, vyrástla som s tým. Časom ma aj mrzelo, keď som napríklad lezeckej výbavy dostala až priveľa. Ale vravím si, časy sa menili a menia sa. Keď je niečoho nedostatok, prispôsobujem sa tomu. Nehľadám zbytočne len ďalšie možnosti, ako si za každú cenu udržať nejaký štandard. Vždy sa dá vyjsť aj s málom.

Na stene je zrejme bezcenné to, za čo sa platí?

Áno, tak nejako.

Stále sa ešte v živote učíte.

Baví ma to aj v mojom veku. Rada čítam, zaujímajú ma iné kultúry a ich princípy. V mnohom mi to pomáha pochopiť súvislosti na skalách, kde sa okrem fyzičky musím spoľahnúť aj na svoje myšlienky. K tomu mi slúžia aj príbehy iných. Sú pre mňa dôležité, pretože všetci sme rovnakí.

Ako relaxujete, keď nie v horách?

Mám malý domček, kde pracujem. V tom som asi tradicionalistka. v záhrade, varím a čítam. Starať sa musím aj o svojho psa Fletchera. Má už pätnásť rokov.

Čo budete robiť ďalej?

Nesnažím sa rozmýšľať takýmto spôsobom. S tým, čo robím teraz, nemôžem robiť veci s plánom na päť rokov. O päť rokov bude všetko aj tak inak. Pre mňa je nereálne takto žiť. Najmä keď sa z výstupu nie vždy môžem vrátiť... Nesnažím sa byť príťažou sama sebe, robiť veci zbytočne, plánovať, nedávať do toho všetko. Je to ako tá formulka: urob to. Je to jednoduché, ale funkčné. Choďte si za tým, udeje sa to už akosi samo.

Plány teda nie, ktoré hory ešte áno?

V Európe som nikdy nebola v Chamonix. Chcela by som sa tam dostať. Stále nedám dopustiť na Moab v Spojených štátoch, kde zároveň žijem. Je to prekrásne nespútané miesto. Tiež rada spomínam na Karakoram. Nádherné miesto. Zaujímavé. Chýba mi to a mám tam lezecké nevyrovnané účty.

Foto – Maňo Štrauch, archív Steph Davisovej

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.