Voľnosť jazdy, sloboda pohybu, dobrodružstvo, príroda a adrenalín – to sú dôležité hodnoty pre lyžiarov v extrémnych podmienkach. Freerideri by sa dali prirovnať k fanúšikom motoriek Harley-Davidson. Pravda, „harlejáci“ sú viac obmedzovaní. Najmä cestou, ale aj inými šoférmi. Freerider je často v teréne, kde pred ním nebol žiaden lyžiar a stretne iba ak kamzíka.

Michal Oško je akčný človek plný energie. Do miesta nášho stretnutia bratislavského Cafe Stena doslova dobehol. V metropole Slovenska sa zastavil cestou do Prahy, kde mal prezentovať video o freeridovom lyžovaní, teda o športe, ktorému sa poloprofesionálne venuje. Napriek zhonu sa Mišo vedel uvoľniť a pri čaji porozprával nielen o freeridingu, ale aj o filozofii, ktorá je za týmto adrenalínovým športom.

Extrémny nie je zlý

Michal sa k extrémnemu lyžovaniu dostal prirodzene. Pochádza z Liptovského Mikuláša, doslova obklopeného horami. Jeho otec robil vlekára v stredisku Jasná, takže Miško stál na lyžiach už od troch rokov. Aj jeho mama bola aktívna bežkárka. Všetok voľný čas preto trávil na horách.

Zo začiatku sa venoval pretekárskemu lyžovaniu, ale po čase ho pohyb iba medzi bránkami prestal baviť. „Hľadal som niečo iné. Stále som s kamarátmi kadečo vymýšľal, skoky, iné trasy a lákala ma voľnosť pohybu,“ spomína na začiatky Mišo.

Postupne sa dostal k freeridingu – lyžovaniu na extrémnych svahoch v neupravenom teréne. Dnes je jeden z najúspešnejších slovenských jazdcov, ktorý sa pravidelne umiestňuje v prvej desiatke na domácich i zahraničných pretekoch.

Extrémizmus nevníma M. Oško v súvislosti s lyžovaním ako nevhodný pojem. „Pri extrémnom lyžovaní ide o to, že terén je strmší, so skalami, je vo väčšej výške a je to nebezpečnejšie,“ vysvetľuje. Navyše podľa neho je celý život plný extrémov.

„Napríklad dnes, keď som jazdil po Bratislave autom, bola to v tejto premávke extrémna jazda,“ dodáva s úsmevom. Na lyžiach v extrémnych podmienkach je podľa neho nebezpečenstvo tiež veľké, ale extrémni lyžiari sa v teréne vyznajú, sú opatrní a snažia sa riziko eliminovať. Nie vždy sa to však podarí.

Michal si spomína, ako raz vo veľkej rýchlosti v strede žlabu trafil skalu a nasledoval hrozivý pád. Našťastie, odniesli si to iba lyže a jeho telo ostalo neporušené. Stali sa mu aj iné nepríjemnosti.

„Keď sme potme šliapali na tuleních pásoch na chatu vo výške dvetisíc metrov nad morom, snežilo a mne sa vybila čelová baterka. Keď sme prišli na chatu, zistili sme, že kľúče od nej sme nechali v aute v doline. Musel som sa po ne vrátiť,“ vraví.

Ako sa nezabiť

Freerideri síce radi riskujú, ale všetko má svoje hranice. Keď sa vyberú na svah, najprv si ho naštudujú. „Osobne nejdem na svah, ktorý vôbec nepoznám,“ tvrdí Michal. Dobrý freerider sa snaží o teréne, snehu a počasí zistiť pred zjazdom čo najviac.

Aké bude počasie si „voľní jazdci“ zisťujú na internete, ale dajú si poradiť aj od horských vodcov na mieste činu. Tí sú užitoční aj pri informáciách o kvalite snehu, ako aj pri určovaní trate.

Freerideri si vždy urobia aj fotodokumentáciu svahu, pozrú si ho zdola a až potom zvolia trasu. „Presne musíme vedieť, kadiaľ pôjdeme. Nemôžeme hádať, lebo to nie je sranda.“

Do akej miery sa pri jazde oplatí riskovať, je na každom jazdcovi. Keď je na svahu Michal, chce ho zísť na sto percent, bez chýb. „Po jeho zjazdení musím mať dole pocit, že som hore nešliapal nadarmo. Navyše chcem kopec zjazdiť rýchlo, aby som horu dlho neobťažoval, ale zároveň bezpečne,“ vysvetľuje.

M. Oško však stále hľadá svoju hranicu. Na jednej strane zvažuje podmienky, ako sú napadnutý čerstvý sneh či sila vetra, a tie ho môžu niekedy odradiť. Ale na Slovensku sú podmienky na „voľné lyžovanie“ málokedy ideálne a ak nechce freerider nič premeškať, jazdí vždy, keď sa dá.

„Mňa neodradí hocičo, jazdenie ma nabíja energiou, a preto to robím aj za hraničných podmienok,“ dodáva. Na hrane možností jazdí Michal aj na súťažiach. „Na preteky chodím preto, aby som uspel, dostal sa aspoň do prvej päťky a získal peniaze. Nerád sa mocem niekde na chvoste. Preto niekedy jazdím na 110 percent,“ tvrdí.

Riziko pádu a úrazu sa dá eliminovať aj dobrým výstrojom. Kvalitné lyže, viazanie, ale aj helma a chrániče sú pre freeridera nutnosťou. Oblečenie je tiež dôležité. Nielen preto, aby chránilo jazdca pred drsnými podmienkami v horách, ale aj kvôli imidžu.

K extrémnym lyžiarom jednoducho patrí voľný odev podobný snoubordistom. Michal netvrdí, že je to nutnosť, ale ich komunita sa takto rada oblieka. „Chystám sa raz zísť horu v obtiahnutej kombinéze,“ dodáva s úsmevom.

Disciplíny freeridingu
• big mountain (extrémny zjazd) – lyžovanie na strmých svahoch v neupravenom teréne
• skiercross – preteky na čas pri hromadnom štarte pretekárov
• half pipe – jazda na snehovej U-rampe
• big air – dlhý skok, počas ktorého pretekár predvádza svoju zostavu vo vzduchu
• slopestyle – jazda na svahu s rôznymi umelými prekážkami, na ktorých predvádza pretekár svoje umenie
Prameň: Slovenská asociácia freeridových lyžiarov

Rešpekt

Freerideri majú ku kopcu, ktorý sa rozhodnú zdolať, veľký rešpekt. Nečudo, keďže často si ho pred jazdou musia vyšliapať. Extrémni lyžiari, podobne ako skialpinisti, používajú pri výstupe na vrch tulenie pásy na lyžiach, voľné viazanie a niekedy aj snežnice. Rozdiel je v tom, že skialpinisti kopec inak schádzajú. „Používajú aj horolezecké náradie a naozaj ho zliezajú. My ho zjazďujeme,“ vysvetľuje Michal.

Pravda, freerideri si niekedy namáhavý výstup odpustia a dajú sa na vrchol hory vyviezť helikoptérou alebo skútrami. M. Oško to skúsil s helikoptérou raz v talianskej Monte Rose, ale vraj to nebolo ono. „Nevážim si ten kopec tak, ako keď ho sám spotený a s nadávkami vyšliapem,“ tvrdí.

Freerideri majú rešpekt aj k prírode. Ochranári ich síce často považujú za spúšťačov lavín, ktoré ničia prírodu a plašičov kamzíkov, ale nie je to celkom tak. „S kamzíkmi majú čiastočne pravdu,“ pripúšťa Michal.

Tam, kde sa extrémni lyžiari pohybujú, sa vyskytujú aj kamzíky a lyžiari ich rušia v ich teritóriu. Pre ochranárov teda freerideri a kamzíky nejdú dokopy. „Snažíme sa ich však rušiť čo najmenej,“ tvrdí extrémny lyžiar. S lavínami nemajú podľa neho ochranári celkom pravdu. Vo výškach, kde freerideri lyžujú, stromy nie sú a kosodrevine lavína neuškodí.

Michal už spustil lavínu, ktorá mala šírku 150 metrov, ale veľa škody na prírode nenarobila. „Bola to dosková lavína, ktorá mala veľké kryhy, ale nebola rýchla. Bola nebezpečná skôr pre mňa. Ak by ma zachytila, zlomeniny by ma neminuli. Horšia je prachová lavína, ktorá človeka zavalí a zadusí.“ Podľa Michala má freerider právo pohybovať sa v prírode ako každý iný človek a výčitky, že by jej ubližoval, nemá.

Drahý koníček

Freeriding je pre mnohých jazdcov koníček, ale je to aj šport. Obe alternatívy niečo stoja. Iba výstroj freeridera stojí okolo stotisíc korún. Ak chcete financovať extrémnu lyžiarsku expedíciu, čo je výprava zhruba piatich ľudí (dvaja kameramani a traja jazdci) do hôr na preskúmanie neznámych terénov na 14 až 20 dní, potrebujete podľa destinácie tak dvetisíc korún na osobu na každý den.

Výjazd do blízkych rakúskych Álp vás vyjde podľa Michala približne na 15-tisíc korún na desať dní. Ak by ste sa chceli odviezť helikoptérou, priplatíte si desaťtisíc za jednu jazdu. Na takéto výdavky už potrebujete zohnať sponzora.

Michalovi najviac pomáhajú firmy, ktoré majú niečo spoločné s lyžovaním ako napríklad Solomon, Dalbello, Progress, ale v portfóliu sponzorov má aj veľkoobchodníka so železom Ferronu. „Môj sen je nájsť generálneho sponzora, ktorý ma zastreší tak, aby som nemusel sedem mesiacov obiehať menších darcov a mohol sa venovať serióznej príprave na zimu. Chcem byť profesionál, nie len poloprofesionál,“ dodáva.

Od štátu nemôže freerider zatiaľ čakať nič. Tento šport nie je olympijská disciplína, takže sa extrémni lyžiari spoliehajú skôr na súkromných sponzorov. Michal od štátu tiež ešte nič nežiadal. „Pomoc od štátu je ťažké dostať aj pri iných disciplínach, takže som to ani neskúšal,“ hovorí a dodáva, že mu prekáža najmä to, keď štát nechce dať peniaze, ale keď už má športovec úspech, tak sa rád pochváli.

Keď lyžiar zoženie peniaze, mal by si zabezpečiť aj poistku, ktorá tiež nie je lacná. „Mám jednu veľkú poistku a ešte jednu menšiu špeciálne na rizikový šport. Tá ma stojí iba dve tisícky ročne,“ uvádza Michal.

Po zabezpečení financií si účastník expedície pozorne zmapuje destináciu a môže vyraziť za dobrodružstvom do hôr. Freerideri však aj pri zábave myslia na spätnú väzbu, teda na sponzorov.

Ako odplatu im ponúkajú propagáciu v rôznej forme. Okrem bežnej reklamy na výstroji si so sebou na svahy berú aj profesionálneho kameramana či fotografa. Sponzorom potom posielajú výstupové videá a DVD z expedície.

Odmeny a hodnoty

Keď chcete robiť športový freeriding, môžete získať peniaze aj na pretekoch. Stačí iba maličkosť – dobre sa umiestniť. A to nie je ľahké. Na pretekoch porota hodnotí päť vecí: rýchlosť, koordináciu jazdy, skoky, agresivitu a celkový dojem. Pri takýchto kategóriách hodnotenia sa nedá vyhnúť istej miere subjektivity tak ako pri krasokorčuľovaní.

Pre Michala ako jazdca sú najdôležitejšie výber trate a spôsob zjazdenia. „Máte na výber zväčša dve trate. Dostanete fotografiu kopca, kde sú určené zóny, napríklad veľká skala, za ktorú nesmiete vybočiť, lebo vás diskvalifikujú,“ opisuje systém pretekov.

A ako porotcovia sledujú jazdcov, keď lyžujú veľmi vysoko a ďaleko? Jednoducho. Majú ďalekohľady alebo sú rozostavaní popri trati pri dôležitých miestach, ako sú skalné previsy, kde sa hodnotia skoky.

Odmeny za umiestnenia na súťažiach freeriderov sú rôzne. „Na Slovensku dostanete za prvé tri miesta od tisícpäťsto do dvetisíc eur. Na veľkých pretekoch v zahraničí sa niekedy rozdeľuje medzi súťažiacich aj štvrť milióna dolárov,“ informuje Michal. Problém je v tom, že ak chcete preteky vyhrávať, musíte viac investovať do prípravy, najať si trénera, prípadne aj manažéra.

M. Oško zatiaľ kumuluje funkciu trénera aj manažéra vo svojej osobe. „Trénujem sa sám, ale nie je to dobré. Ak chcem byť naozaj profesionál, mal by som sa tréningu venovať viac. V lete však pracujem, aby som mal nejaké peniaze na zimnú sezónu a to ma odpútava od tréningu,“ pripúšťa. Aj iní slovenskí extrémni lyžiari profesionalizáciu zatiaľ riešia individuálne.

Podľa Michala freerideri ani veľmi netúžia, aby sa tento šport stal olympijskou disciplínou. „Ak by sa to stalo, začalo by to byť veľmi komerčné a to nechceme. Tento šport nie je len o zisku medaily, je o voľnosti a radosti z pohybu v prírode – a to je dôležité,“ hovorí.

Terény na freeridové lyžovanie

Podľa Michala Oška každému freeriderovi vyhovuje niečo iné. On rád jazdí na Slovensku v Nízkych Tatrách na kopcoch ako Chopok, Dereš, Poľana, Bory. V obľube má aj nebezpečnejšie kopce v Západných Tatrách pri obci Žiar. „Sú južne orientované, a preto sú tam časté lavíny,“ dôvodí. Michalov cieľ na Slovensku je zlyžovať kopec Siná v Nízkych Tatrách. Je podľa neho nebezpečný, lebo na jeho vrchu je tráva a keď zasvieti slnko, sneh sa kĺže ľahko dole. V zahraničí má rád svahy v pohorí Rila v Bulharsku, stredisko Verbier vo Švajčiarsku. Najviac ho však zaujalo rakúske stredisko Hochfuegen, ktoré nazýva raj pre freeriderov. „Nie je tam veľa voľných jazdcov, a preto tam máte kopce, ktoré ešte nie sú popísané. To je pre freeridera dôležité. Mimo Európy ešte Michal nelyžoval, ale lákajú ho Himaláje, americká Aljaška či Kaukaz.

Foto – Braňo Molnár, Milan David