Od začiatku stál pri tvorbe zákona o podpore cestovného ruchu (pôvodný názov bol zákon o turizme). Aj preto Igor Kuhn hovorí, že jeho názor na dianie okolo zákona nemusí byť objektívny. „Ak by som mal na otázku, aký návrh zákona vláda prijala, odpovedať jednoducho, poviem: dobrý, aj keď nie ideálny. Primeraný podmienkam,  v ktorých vznikal,“ hovorí konateľ spoločnosti InHarmony, ktorá sa špecializuje na strategické plánovanie a IT riešenia v turizme. Zákon považuje za jedinečný, pretože vznikal zdola, spolu ho vytvárali ZMOS, VÚC-ky a podnikateľské zväzy.

Nie je u nás zvykom, že zákony vznikajú iniciatívou zdola. Ako sa vám robilo?

Nebolo to vždy jednoduché, všetky strany museli robiť kompromisy. Na začiatku sme sa zhodli na jednoduchých princípoch a vždy sme sa k nim vracali, keď vznikol rozpor. ZMOS, VÚC aj podnikatelia sa v asi dvojročnom procese tvorby návrhu zhodli na znení, ktoré išlo do vlády.

Sú v návrhu zákona veci, ktoré sa od týchto princípov odkláňajú?

Áno, zopár sa ich nájde. Myslím si, že všetky alebo drvivá väčšina z nich vznikla v momente, keď sme dopracovaný návrh odovzdali do veľkej politiky. Ale netvrdím, že je to výlučne chyba politiky, jednoducho sa to tak zomlelo. Napríklad v návrhu, ktorý sme vypracovali, bola zásada, že rozvoj turizmu primerane spolufinancujú všetci, ktorí z neho profitujú: štát, samospráva aj podnikatelia. Spolufinancovanie bolo pôvodne navrhnuté tak, že štát do systému vloží toľko peňazí, koľko dajú samospráva a podnikatelia spolu. Vo vláde schválili zmenu: štát priloží toľko, koľko dajú obce. Podnikatelia z toho vypadli. Rovnako neprešiel návrh, aby bol členský príspevok podnikateľa jeho daňovým nákladom.

Motivácia podnikateľov vstupovať do oblastných organizácií, ako sú v návrhu zákona nazývané súčasné regionálne združenia turizmu, sa tak znížila, nie?

Mierne určite. Nechcem hádzať vinu na vládu, otázka spolufinancovania štátom bola najcitlivejšia a v dnešných časoch napätých rozpočtov sa niet čo čudovať. Povedal by som, pánboh zaplať za to, čo sa vo vláde schválilo, už to je malý zázrak. Na druhej strane – ak členské príspevky neuznáme ako legitímny daňový náklad, je to nespravodlivé. Pretože hlavnou náplňou oblastných organizácií je marketing destinácie a členov, teda je to marketingový výdavok člena, ktorý by mal byť ako taký uznaný.

Prečo si myslíte, že toto ustanovenie neprešlo?

Podľa mňa dôvodom na jeho vypustenie bola obava štátu zo straty príjmov, pretože by sa znížil základ dane. Rozumiem tejto obave, ale myslím si aj, že konáme proti právu. A to by sme nemali. Nie je to však niečo, čo by narušilo funkcionalitu systému. Tieto dva limity, teda že štát neprikladá svoj príspevok k príspevku podnikateľov a že členské si nemôžu odpočítať, znižujú riziko štátu, ale aj motiváciu podnikateľa. Ľahšie by sa im do organizácií dávali peniaze, keby si to mohli odpísať. Na druhej strane, nič nie je stratené. Ak si podnikatelia uvedomia, že dobrá činnosť oblastnej organizácie pre nich znamená väčší profit, nič im nebráni dohodnúť sa napríklad na vysokom členskom. Nakoniec, všetko sa dá obísť a štát tak či tak o dane príde. Nemyslím si však, že by šlo o horibilné sumy. Podnikatelia na Slovensku totiž nevedia ťahať za jeden povraz. A manažment destinácie všade na svete je práve o partnerstve: je založený na filozofii, že čo prospeje najviac celku, prospeje aj mne.

To, že (nielen) podnikatelia nevedia ťahať za jeden povraz, je na Slovensku bežné. Ako sa vám vôbec podarilo dôjsť ku konsenzu pri tvorbe návrhu zákona?

Pravdupovediac, podnikatelia boli v procese najmenej aktívni. Na začiatku aj v priebehu procesu sme oslovili hádam všetky profesijné organizácie a ak sme aj na niekoho zabudli, stačilo, aby sa prihlásili. Prišli na prvé stretnutie, možno niekoľko ďalších, ale postupne strácali dych. Znovu prišli, keď premiér oznámil, že zákon bude. Stratili medzitým kontinuitu, snažili sa diskutovať znovu o veciach, ktoré sme my už mali prediskutované v hodinách a hodinách hľadania. Riskujem negatívny postoj brandže, ku ktorej sám patrím, ale nemôžem si pomôcť: podnikatelia sú najslabším ohnivkom v systéme. Hovorím to iba preto, aby sa spamätali, kým je čas. Zákon im vytvára priestor, aby sa na riadení organizácií podieľali polovicou hlasov.

Myslíte si, že to využijú ?

Ak nepochopia, že sú sami zodpovední za svoj biznis a neprevezmú svoj diel zodpovednosti za rozvoj turizmu ako celku, ak ostanú zakuklení vo svojich hoteloch, rozvoj sa môže spomaliť. Oni sú tým hýbateľom rozvoja. Nie štát ani samosprávy. Ak ponechajú moc v rukách úradníkov, veľa sa nezmení. Nemám nič proti úradníkom, ale nerobia na vlastnom. Oblastné organizácie, pre vznik ktorých zákon vytvára legislatívny rámec, by mali zamestnávať profesionálov a zabezpečiť transfer know-how najlepšie zo zahraničia, kde to funguje desiatky rokov. Ale späť k brandži. Podľa mňa je nevyhnutné transformovať profesijné organizácie. Ak sa pozrieme, čo robí napríklad rakúsky zväz hotelov, vidíme, koľko nás čaká práce, ale aj aké možnosti sa nám otvárajú. Chce to vziať osud do svojich rúk.

Objavili sa aj názory, že na čo je zákon, keď aj tak možno v praxi nebude fungovať. Aké riziká vidíte v jeho uvádzaní do praxe?

Zákon je možné formulovať veľmi striktne alebo mu nechať veľkú voľnosť. Nie je jednoduché nájsť mieru. Ak ho príliš zošnurujeme, môže sa stratiť flexibilita a tá je v podnikaní a marketingu veľmi dôležitá. Turizmus je odvetvie, kde online technológie v krátkom čase niekoľkých málo rokov menia nákupné kanály a tým aj biznis modely, ktoré za nimi stoja. Menia sa kľúčoví hráči. Ak by bol zákon príliš striktný, neumožní prispôsobiť sa zmenám, ktoré prináša život. Druhým extrémom je zákon, ktorý nič neprikazuje, a teda nič nemení. Návrh zákona, ktorý pôjde do parlamentu, umožňuje, aby si organizácie samy určili právnu formu – od akciovky až po neziskovku, samy si určujú štatút a výšku členských príspevkov, ako aj to, čo bude organizácia robiť. Môže rovnako investovať do infraštruktúry ako do produktu alebo marketingu. Umožňuje teda veľkú mieru voľnosti.

To sa však dá zneužiť.

To sa dá vždy. Je tu teoretická možnosť, že moc preberie úrad alebo jeden podnikateľ či úzka záujmová skupina. To nie je dobré, pretože turizmus je prienikom mnohých oblastí, od dopravy až po sprievodcov, turistické chodníky či čistotu verejných priestranstiev. Ak je čokoľvek nerozvinuté, odnáša si to celok a každá jeho časť. Turizmus potrebuje holistické riešenia.

Nebude teda asi jednoduché dohodnúť sa napríklad už len na štatúte.

Veľkí podnikatelia sú napríklad zvyknutí, koľko prostriedkov vložia, toľko budú mať hlasov. Všetko robia s cieľom mať čo najväčší zisk. Je to ich spôsob a jedna z možných ciest. Riziko je, že ak nebudú počúvať hlasy tých malých, po čase sa to môže destinácii vypomstiť. Pretože malí poskytujú všetky tie drobné služby, ktoré robia zážitok v destinácii komplexným. Po druhé, pretože príliš veľa turistov môže byť pre destináciu dlhodobo rovnako likvidačné ako nedostatok turistov. Rovnako to platí pre samosprávy. Naučili sa už počúvať veľkých, ale nie vždy vedia počúvať malých. Je na podnikateľoch, aby sa od začiatku zapojili do procesu formovania organizácií. Zákon dáva každému šancu. Všetci sa budeme musieť učiť partnerstvu. V tom vidím riziko, ale aj príležitosť.

Čo bude podľa vás najdôležitejšie pre úspešnosť destinácií?

Otvorenosť a kreativita v najširšom význame týchto slov. Verím, že zvíťazí zdravý rozum.

Igor Kuhn je konateľ spoločnosti InHarmony, ktorá sa špecializuje na strategické plánovanie a IT riešenia v turizme. Pracoval na bratislavskom magistráte, bol výkonným manažérom Bratislava Hotels Association. Je spoluautor Stratégie rozvoja CR Bratislavského samosprávneho kraja, Stratégie rozvoja CR mesta Bratislavy a Stratégie e-marketingu pre SACR. O destinačnom marketingu prednášal na konferenciách Trend HoReCa manažment, Trend Komunálny manažment a Hospitality & Tourism Summit.

Foto na titulke - Archív