Kto chce brázdiť Mexiko na vlastnú päsť v požičanom aute, ­nech radšej na internetové stránky veľmi nepozerá. Inak poľahky nadobudne pocit, že v tejto krajine môže šoférovať iba hazardér. Internet je plný cestovateľských príbehov, ktoré upozorňujú na bláznivých vodičov, nekvalitné cesty, nebezpečný dobytok a varujú pred rozbitím auta na mamutích, často však neviditeľných spomaľovačoch. A vraj hrozia aj prepady na medzimestských cestách, hlavne v nočných hodinách. Aj knižný sprievodca Lonely Planet konštatuje, že šoférovanie v Mexiku nie je pre každého. Kto hodlá sadnúť za volant, mal by mať aspoň základy španielčiny a ovládať zopár ťahov automechanika. Zíde sa aj kopec trpezlivosti a extra hotovosť pre núdzové prípady.

Lonely Planet sa nevyhol ani rozporuplným informáciám. Na jednej strane varuje, že turista by nemal siahnuť po aute, ak má nízky rozpočet, málo času a chce skôr relaxovať, nie podstupovať zbytočné riziká. Na inej strane označuje požičanie auta za užitočné pre tých, ktorí chcú za krátky čas veľa stihnúť. Bol to aj náš prípad, preto sme si napriek všetkým varovaniam urobili rezerváciu takmer na celý pobyt.

Ilúzie a realita. Jazdiť po Mexiku nie je ľahké. Už len pri blúdení po Mexico City padne za obeť zopár nervových buniek. Motivovaní ilúziou pohodovej mimomestskej jazdy sme z chaosu jednej z najväčších metropol sveta po pár hodinách vykľučkovali, no vysnívaná pohoda nikde. S ťažkými chvíľami treba počítať aj v horských úsekoch, hlavne ak sa nedá ísť po diaľnici. Po niekoľkohodinovom vytáčaní ostrých serpentín a nakláňaní sa nad krásne, ale skľučujúco strmé a hlboké rokliny hrozia problémy so žalúdkom aj silnejším náturám. Najmä keď bočné zábrany proti voľnému pádu Mexičania takmer nepoznajú. Namiesto nich majú popri ceste množstvo tabúľ, ktoré ľudí upozorňujú, aby nevyhadzovali z automobilov, autobusov a kamiónov odpadky. Hromady smetí priamo pod nimi naznačujú, že skôr slúžia ako terče.

Najpohodlnejšie a najbezpečnejšie sa po Mexiku cestuje po diaľniciach, ktoré pomerne husto križujú celú krajinu. Vybudovali ich súkromné spoločnosti a tie, prirodzene, očakávajú rýchlu návratnosť investícií. Mýtne za každý kilometer stojí v prepočte dve až tri koruny. Keďže viacstokilometrové vzdialenosti medzi mestami sú v rozľahlom Mexiku bežné, treba k nákladom na cestovanie pripočítať niekoľko tisíc korún. Väčšinou sa investícia za diaľnice oplatí. Ešteže cestovné náklady kompenzuje na európske pomery lacný benzín. Jeden liter vychádza na menej ako 20 korún. Platobné karty zvyčajne čerpacie stanice neberú, preto treba mať vždy poruke dostatočnú hotovosť.

Ničivé spomaľovače. Diaľnice sú nielen podstatne rýchlejšie ako nespoplatnené cesty, na ktorých sa hlavne v okolí väčších miest vlečú kolóny áut päťdesiatkou. Ďalšou výhodou je, že na nich zvyčajne chýbajú zákerné spomaľovače. Na tie treba dávať pozor hlavne v mestách a na cestách prvej triedy. Vôbec však nej­de o typické slovenské retardéry, ktoré sú jasne viditeľné, a ak si ich aj náhodou vodič nevšimne, síce ich pocíti, ale auto nezničí. Mexické spomaľovače sú iná liga. Majú aj pol metra a stačí na ne nabehnúť dvadsiatkou a ozve sa podvozok. Pri vyššej rýchlosti už hrozí odpálenie nápravy.

Mexické spomaľovače sú zákerné nielen pre mimoriadnu deštrukčnú schopnosť, ale aj pre zlé označenie. V lepšom prípade na ne upozorňujú tabule s nápisom Vibradores či Topes. Niekedy sú dokonca natreté žltou farbou. Ale neraz akékoľvek označenie chýba a výstražná farba, ­nech v minulosti akokoľvek kričala, je vyšúchaná ako stará rohožka. Spomaľovače spoľahlivo regulujú rýchlosť na odľahlých cestách, kde o policajtoch ani nechyrovať, a zdá sa, že niekedy prinášajú zábavu a biznis miestnym obyvateľom malých mestečiek a dediniek. Tí sa okolo retardérov zhromažďujú, niektorí aby predali ovocie či suveníry, iní aby sa zabávali na panickom brzdení vodičov. Prípadne čakajú na kšeft, ktorý môžu získať, keď niekto nástrahu nezvládne a vozidlo dokatuje.

Oplatí sa. Napriek všetkým rizikám sa nám požičanie auta v Mexiku osvedčilo. Ak by sme chceli prebrázdiť za dva týždne rovnakú trasu autobusmi, nevyhli by sme sa únavným nočným presunom a trpeli pri vláčení batohov v pekelnom teple. A niektoré miesta by sme pravdepodobne nikdy nevideli. S autom sme za dva týždne pomerne pohodlne absolvovali tritisíc kilometrov. A zistili, že pod slovným spojením all inclusive sa dá v Mexiku rozumieť aj niečo iné ako luxusný hotelový rezort na bielej pláži v Cancúne. Pre nás to znamená, že táto stredoamerická krajina má všetko, čo si cestovateľ, ktorý chce spoznávať a veľa vidieť, môže priať. Záhadné historické miesta, očarujúcu prírodu aj pohodu na pobreží. Magická kombinácia.

Niektoré scenérie sa vryjú do pamäti azda navždy. Tak ako mexický raj backpackerov, pláž Zipolite nazývaná pre svoje nebezpečne silné a nevyspytateľné spodné prúdy aj pláž smrti. Nedá sa tam poriadne ani okúpať, nieto ešte plávať. O bazénoch, klimatizácii a káblovke ani nechyrovať. Všetko, čo tam nachádzame, je zopár nevábnych drevených búdok na prespatie a malé bary, kde sa dajú okrem mojita bez problémov kúpiť jointy a možno aj iné drogy. A predsa je to miesto výnimočné – má jedinečnú atmosféru a neuveriteľnú koncentráciu pohody.

Ani na mexickú prírodu sa nezabúda ľahko. Na sparenú džungľu, ktorou sa ťahajú niekoľko kilometrov dlhé kaskády Agua Azul s nespočítateľnými bielymi spenenými vodopádmi a hlbokými prírodnými bazénmi. Alebo na 35-metrový vodopád Misol-Ha, ktorý sa objavil aj vo filme Predátor. Počas dažďovej sezóny vytvára taký silný odpor vzduchu a špliechajúcej vody, že sa dá k nemu sotva priblížiť, hoci popri ňom vedie úzky chodník. Kaňon Sumidero je miesto, kde si človek pri pohľade na 800-metrové steny na okamih uvedomí svoju malosť a bezvýznamnosť. Po kaňone sa dá plaviť loďkou a stretnúť tam okrem volaviek či supov aj krokodíly. A vianočný stromček z machov a lišajníkov na jednej z jeho stien pripomína, aká dokáže byť príroda nápaditá.

Záhady a legendy. Historické náleziská, či je to Teotihuacán, Monte Albán alebo Palenque, zaujmú aj tých, ktorých história veľmi nebaví. Podobne ako majestátne Olmécke hlavy, ktoré ležia v parku La Venta v strede mesta Villahermosa. Hoci vážia tony, Olmékovia, najstaršia známa civilizácia na území Mexika, ich dokázali presúvať na vzdialenosti stoviek kilometrov.

Archeologické nálezy Mexika sú opradené tajomstvami a vzrušujúcimi historkami. Nezodpovedané otázky a špekulácie dodávajú prechádzkam po týchto miestach zvláštnu príchuť. Osobitne vykopávky v Palenque majú fascinujúcu atmosféru, možno aj preto, lebo väčšina budov niekdajšej mayskej metropoly leží stále zahrabaná pod lesným porastom. Stačí zavrieť oči a fantazírovať, ako tam ľudia pred tisíckami rokov stavali hvezdárne a pyramídy. Ako zarovnávali horu, aby mohli na jej vrchole postaviť mesto a presúvali niekoľkotonový náklad (koleso nepoznali). Ako vytesávali do skál rôzne postavy, symboly a ornamenty s úžasnými detailmi, ktoré sa zachovali aj po mnohých storočiach (nie, ani o železe vraj vtedy nepočuli).

Staré civilizácie, ktoré boli očividne vyspelejšie ako obyvateľstvo, ktoré v Strednej Amerike našli v pätnástom a šestnástom storočí španielski kolonizátori, vyvolávajú veľa otázok. Kam sa podeli? Čo spôsobilo ich úpadok? Prečo tak náhle opustili svoje mestá a dokonca ich zahrabávali? Nie, odpoveď na tieto a mnohé ďalšie otázky turista v Mexiku nenájde. No napriek tomu sa ich oplatí ísť hľadať.