Budapešť je pre Slovákov na dosah ruky a práve preto je dobrou voľbou, ako zaujímavo prežiť predĺžený víkend a nestráviť pritom hodiny cestovaním. Na prvý pohľad sa nápadne podobá Prahe, takže sa neubráni večnému porovnávaniu, ktoré z miest je krajšie. Je to mesto, ktoré návštevníkov vtiahne do svojej histórie. Nie je náhoda, že pri prechádzkach sa nám zdajú niektoré veci povedomé. História Čechov, Slovákov a Maďarov bola v mnohom prepojená.

Ťažký výber

Takmer dvojmiliónová metropola Maďarska ponúka všetko pre cestovateľov, milovníkov historických pamiatok a kultúry, ale aj kúpeľov, zábavy, dobrého jedla a pitia. V každom kúte, aj mimo hlavných turistických trás, je napríklad množstvo historických pamiatok. Od kráľovského hradu až po najväčšiu synagógu v Európe, takmer dvesto múzeí a galérií.

K tomu tisíce reštaurácií, barov a kaviarní, svetoznáme kúpele a jaskyne. Navštíviť všetko podstatné nie je v ľudských silách, takže počas kratšieho pobytu treba uskutočniť výber, ktorý vôbec nie je jednoduchý. Turistov sa pritom mesto snaží prilákať v každom ročnom období – napríklad každú zimu akciou Budapest Winter Invitation, v rámci ktorej ponúkajú v niektorých hoteloch noc zadarmo a rôzne zľavy v reštauráciách či na niektoré atrakcie.

Prederavený kopec

Rieka Dunaj rozdeľuje mesto na historickú hornatú Budu a modernejšiu rovinatú Pešť, ktoré sa v roku 1873 spojili v jediné mesto. To malo až do druhej svetovej vojny prezývku Paríž východu, lebo vyžarovalo parížsku eleganciu a šarm. Aj po zmene režimu malo pre Slovákov zvláštne čaro, bolo akýmsi „západom“ východného bloku.

Málokde na svete majú návštevníci k dispozícii toľko druhov dopravných prostriedkov ako tu. Fungujú tu metro, autobusy, trolejbusy, električky, zubačka, lanovka, prímestská železnica, lode, fiakre alebo bicykle. Verejná doprava je lacný a spoľahlivý spôsob, ako sa po meste pohybovať, takže podľa chuti si môžete vybrať obľúbený dopravný prostriedok a začať s prehliadkou.

Na začiatok treba vidieť pamiatky, ktoré sú zapísané na Zozname svetového dedičstva UNESCO – nábrežie Dunaja, hradné návršie Buda a historickú Andrássyho ulicu. Barón Gyula Andrássy si totiž v deväťdesiatych rokoch 19. storočia vymyslel, že dá v Budapešti postaviť širokú, elegantnú, stromami lemovanú ulicu podľa vzoru parížskeho bulváru Champs-Èlysée. Spájala vtedy centrum mesta s Mestským parkom (Városliget).

Našu prehliadku sme začali, ostatne ako väčšina turistov, na hradnom vrchu. Oplatí sa sem ísť lanovkou, ktorej kabíny a stanice boli nedávno zrekonštruované podľa pôvodných plánov. Kopcu dominuje Kráľovský palác, v ktorom sa dnes nachádza Maďarská národná galéria, historické múzeum a štátna knižnica.

Celý je prederavený rozsiahlymi jaskyňami, ktoré vznikli vďaka horúcim prameňom, čo si razili cestu na povrch. Jaskyne neskôr ešte ľudia rozšírili. Tak vzniklo celé podzemné mesto. Počas vojny boli jaskyne tajnou vojenskou základňou a mohlo sa tu ukryť až tisíc ľudí. Po vojne bol jaskynný systém zrekonštruovaný a teraz je sprístupnený verejnosti ako Budínsky hradný labyrint.

Váci – turistická legenda

Z hradného kopca sme sa vybrali na druhú stranu Dunaja, na nábreží v Pešti je najväčšia krytá tržnica v meste. Nenájdete tu žiadny tovar zaručene „pravých“ svetových značiek, ale stánky s čerstvou zeleninou a ovocím, klasický uherák, čabajku, všetky druhy korenia, sušené papričky a maďarské víno, napríklad aj z tokajskej oblasti.

Od Veľkej tržnice vedie najobľúbenejšie korzo v centre Budapešti, ulica Váci, ktorá patrí výhradne chodcom. Jedna z najznámejších budapeštianskych promenád skutočne očarí každého. Počas prechádzky mi v ušiach znela pesnička z osemdesiatych rokov od Jiřího Korna: Půl dne sem jel jako blázen v dešti, div, že jsem se nerozbil.

Stříhal míle na ceste k Pešti, abych tam než přijde, byl. Příští tejden, řekla, se sejdem na ulici Váci... Už v 18. storočí sa tu s obľubou prechádzali príslušníci zámožných vrstiev, preto sa na tejto ulici usadzovali majitelia čoraz drahších obchodov, a to sa dodnes nezmenilo.

Na prízemí domov, ktoré pochádzajú z 19. a 20. storočia, sú obchody rôznych svetových značiek. Obchodné priestory sú obmedzené, a tak vynachádzaví obchodníci rozširujú svoje predajne do podzemia. Občas sa oplatí pozrieť aj smerom hore, pretože väčšina domov má mimoriadne krásne priečelia. Táto ulica je najlepšou ukážkou reštaurovania budov starého mesta.

Domorodci ju však vnímajú už len ako legendu, ktorú ovládli turisti. Luxusné obchody, banky, hotely, zmenárne, kaviarne a reštaurácie, to je dnešná podoba Váci Utca. Ak zabočíte do ktorejkoľvek z bočných uličiek, ktoré pôsobia na cudzincov ako pôvabný labyrint, môžete obdivovať krásne zákutia a dvory s nádhernými záhradami.

Budovy postupne rekonštruujú, pozoruhodné je, že staré s novým, moderným do seba dobre zapadá. Stále však ešte narazíte aj na budovy, ktoré sú architektonickými skvostami, ale na svojich fasádach nesú známky ostreľovania z protikomunistického povstania z roku 1956.

Kaviarenská noblesa

Jednou z výrazných čŕt Budapešti sú noblesné, priestorovo veľkoryso riešené kaviarne. Už pred rokom 1910 malo mesto asi päťsto kaviarní. Gurmánskym zážitkom sú rozhodne maďarské sladkosti a káva.

Ak si objednáte v ktorejkoľvek kaviarni či reštaurácii kávu, dostanete mimoriadne silné presszó s nutným pohárom vody na prepláchnutie chuťových pohárikov. Už pred prvou svetovou vojnou si na dobrej káve pochutnávali napríklad v kaviarni New York alebo Gerbeaud. Tie fungujú doteraz a za priaznivé ceny tu môžete jesť a piť, čo hrdlo ráči.

V čase adventu, keď býva Budapešť romanticky osvietená a nádherne vianočne vyzdobená, sa menia okná v dome, v ktorom sídli kaviareň Gerbeaud. Pred Vianocami tvorili adventný kalendár, zostavený z reprodukcií diel 24 súčasných umelcov. Každý deň sa o siedmej večer otvorilo za zvuku fanfár jedno z nich.

Budapešť je aj mestom gurmánov. Skvelým zážitkom je napríklad obed v jednej z najstarších reštaurácií v meste – v Kárpátii, ktorá je otvorená od roku 1877. Servírujú tu tradičné domáce maďarské jedlá v renesančnom prostredí a k tomu vám vyhráva cigánska muzika.

Článok vznikol v spolupráci s Magyar Tourism.

Foto – Jarmila Horváthová, Vladimíra Orgoňová