Drážďany a Štrbské Pleso nemajú nič spoločné. Nemecké mesto s početnými pamiatkami poznačené socialistickou architektúrou a osadu pod tatranskými končiarmi delia stovky kilometrov. Čo bude tak trochu spájať obidve sídla, sú hotely siete Kempinski.

Presnejšie povedané, rovnaký je spôsob, akým v obidvoch mestách hotely tejto siete vznikali. Postavili ich z ruín, hoci dôvody, prečo sa nimi pôvodné budovy stali, sú odlišné.

Palác pre milenku

Budova Hotela Taschenbergpalais Kempinski stojí v Drážďanoch už vyše tristo rokov. V 18. storočí dal rozsiahly palác postaviť svojej milenke vojvoda August Silný.

Podľa toho, o aké honosné sídlo ide, ju musel zrejme veľmi milovať, hoci v jeho životopise sa dočítate, že zďaleka nebola jeho jedinou milenkou. Koniec druhej svetovej vojny však palác takmer neprežil. Pri kobercových náletoch zostali z neho len obvodové múry. Ruina špatila centrum Drážďan pol storočia.

To, že palác si zaslúži, aby získal znovu pôvodnú podobu, sa rozhodlo po opätovnom zjednotení Nemecka. Jeho náročná rekonštrukcia bola jedným z prvých dôkazov, že zjednotenie západnej a východnej časti krajiny nebolo iba formálnym krokom, ale že „staré“ spolkové krajiny chcú „novým“ naozaj pri obnove reálne pomôcť.

Na obnove Taschenbergpalaisu sa podieľal aj bratislavský architekt Peter Černo, ktorý žije a pracuje od roku 1985 v Mníchove. Hovorí, že celá akcia mala vtedy ohromný ohlas – päťhviezdičkový hotel z ruín postavili za jeden aj pol roka.

Peniaze, ktoré obnova stála (financoval ju západonemecký investor), sa vraj nikdy verejne veľmi nespomínali, hovorí sa o 250 miliónoch nemeckých mariek. To bolo podľa vtedajšieho kurzu päť miliárd korún, aj na nemecké pomery obrovské peniaze.

Dôslední pamiatkari

Kto dnes ide okolo alebo príde do Taschenbergpalaisu, určite by mu nenapadlo, že palác museli v podstate postaviť znovu. Vyzerá dokonale, ako by tu naozaj stál neporušený tristo rokov. Architekti a stavitelia mali šťastie, že mohli postupovať podľa pôvodných nákresov a projektov, tie sa totiž veľmi dobre zachovali.

P. Černo spomína na precíznu prácu pamiatkarov pri rekonštrukcii, podieľalo sa ich na nej dve desiatky. „Spôsob, akým sa postupovalo, bol dôkazom významu, aký má pre nemeckú spoločnosť ochrana pamiatok a kultúrneho dedičstva. Preto nemecké mestá vyzerajú tak, ako vyzerajú,“ konštatuje.

Palác, samozrejme, nikdy ako hotel neslúžil, preto museli pri rekonštrukcii interiéru prihliadať na potreby, ktoré budú mať hoteloví hostia. Umiestnenie hotela v historickej budove však má svoje výhody – izby patria k najväčším medzi drážďanskými hotelmi, opticky ich zväčšujú aj vysoké stropy.

Čo je päť hviezdičiek

Zariadenie izieb elegantným nábytkom v historizujúcom štýle korešponduje s duchom budovy, takže človek má naozaj pocit, že je v paláci. Pravda, pekný priestor ani to najlepšie vybavenie izieb samo osebe nezaručuje kvalitu a neznamená päťhviezdičkový štandard.

Jeho tajomstvo je v servise, ktorý hotel hosťom poskytuje. V Taschenbergpalaisi Kempinski je to napríklad kôš s ovocím a bonbónmi v izbe a večerná príprava izieb na spanie.

Chyžné musia vystihnúť čas, keď tam hosť nie je, odostelú posteľ, zatemnia izbu, pripravia k posteli papuče. Na nočný stolík pripravia televízny ovládač aj s televíznym programom, ak by mal hosť chuť takto tráviť večer.

Na posteli nájde kartičku so želaním dobrej noci, ale aj s predpoveďou počasia na ďalší deň a zoznam vankúšov s telefónnou klapkou, z ktorých si môže vybrať, ak mu nevyhovujú tie, ktoré sú pripravené v izbe. Tiež si môže na ďalší deň objednať okrem raňajok do izby aj noviny, o siedmej ráno ich už má zavesené v malej taške na kľučke dverí.

Hotel má aj niekoľko reštaurácií a barov a na rozdiel od slovenských či maďarských hotelov ich nenavštevujú v prevažnej väčšine len hoteloví hostia. Niektoré majú vstup priamo z ulice a podiel hotelových hostí a ľudí „zvonku“ je približne jedna k jednej.

Luxus v Tatrách

Rovnaký luxus a servis, aký poskytujú hotely siete Kempinski po celom svete, majú mať aj hotely tejto siete na Slovensku, hovorí generálny manažér Grand Hotela Kempinski High Tatras a Kempinski River Park Konstantin Zeuke. Chcú aj cez túto značku pritiahnuť ľudí na Slovensko a dostať s ňou Vysoké Tatry aj Slovensko do povedomia cestovateľov.

Prvý hotel siete na brehu Štrbského plesa mali podľa pôvodných zámerov otvoriť v decembri. Tento termín sa presunul na marec. Spôsobili to dodatočné zmeny interiérov spoločných priestorov, vysvetľuje K. Zeuke.

Aj Grand Hotel Kempinski vo Vysokých Tatrách vznikol obnovou ruiny, hoci oveľa mladšej, ako bola drážďanská. Na mieste súčasného hotela už hotel stál – prvá časť bola postavená v roku 1906.

Nepoškodilo ho bombardovanie, zničil ho zub času a nezáujem, hoci hotel a neskôr liečebné domy boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku. Postupne chátrali, dlhé roky tu bola detská zotavovňa Hviezdoslav, potom ubytovňa, a keď bolo životu nebezpečné sa tu pohybovať, tak aj tú zatvorili.

Po tom, čo do Kúpeľov Štrbské pleso vstúpila spoločnosť J&T, rozhodla o rekonštrukcii budovy. S tým, že jej vráti niekdajší účel – stať sa miestom oddychu pre hostí z celej Európy.

Aj s vežičkami

Tu je ďalšia spojnica medzi drážďanským a tatranským hotelom – osoba architekta P. Černa. Jeho mníchovský ateliér Cerno und Architekten dostal za úlohu rekonštrukciu naprojektovať.

Na Štrbskom plese už robil, podieľal sa na rekonštrukcii liečebného domu Solisko. Ako jedno z mála architektonických diel slovenských autorov bolo ocenené aj v zahraničí.

Peter Černo považuje byť pri prestavbe bývalého Grandu na súčasný za veľkú česť. „Miesto, kde Grand hotel stojí, je jedinečné, také na Slovensku nejestvuje,“ hovorí. Filozofia, ktorou sa pri prestavbe riadil, je obnoviť budovu tak, ako ju pred sto rokmi postavili.

Podľa dobových nákresov mala vežičky, vikiere, balkóny. Postupne schátrali a popadali, takže v posledných rokoch poznali ľudia niekdajší liečebný dom bez nich. „Nový“ Kempinski ich zase bude mať. Taktiež obnovili pôvodnú farebnosť.

Posledné roky bola zotavovňa natretá na bielo-hnedo, ale podľa starých fotografií bol Grand hotel oveľa farebnejší. Reštaurátori sa dostali aj do paradoxných situácií – stretli sa napríklad s námietkami, že kombinácia bielej, červenej a zelenej farby je maďarská.

Rovnaká kombinácia sa však používala v minulom storočí aj na stavbách v Bavorsku a tam ťažko hľadať maďarský vplyv. Čo sa nezachovalo, sú fotografie interiéru, na všetkých obrázkoch a podobizniach, ktoré mali k dispozícii, je budova len zvonka.

Balvany a iné prekážky

Keď s rekonštrukciou začínali, architektov a stavbárov udivovali, ako je možné, že budova na takých vratkých základoch mohla sto rokov stáť. Problémy spôsoboval aj terén, na ktorom je hotel postavený – napríklad v suteréne, do ktorého umiestnili celé servisné zázemie hotela, sa nachádzali balvany.

Jeden z nich mal rozmery 4 x 5 metrov a odstrániť sa dal len tak, že ho ručne rozbili. Keďže ide o pamiatkovo chránený objekt, všetko bolo treba prekonzultovať a odsúhlasiť s pamiatkarmi – až na to, že kým pri prestavbe drážďanského hotela ich pracovalo dvadsať, tu bol iba jeden. Celkové náklady na rekonštrukciu sa odhadujú na zhruba 1,4 miliardy korún (cca 42 mil. eur).

Okolie hotela si má zachovať prirodzený ráz, nemá tu byť podľa P. Černa nijaký dôkladne zastrihávaný anglický trávnik, chvíľu však potrvá, kým sa medzi nasiatou trávou „usadia“ náletové byliny.

Bývalý Grand hotel vznikal postupne a tvorilo ho niekoľko budov rôznych štýlov, ktoré zodpovedali rokom, keď sa stavali. Aj súčasný Grand Hotel Kempinski High Tatras bude tvoriť niekoľko budov.

Okrem pôvodnej zrekonštruovanej stavajú po stranách apartmány, ktoré predajú súkromným vlastníkom. Tie sú postavené v štýle architektúry začiatku 21. storočia – sklo, kov, kameň.

Spojenie štýlov, ktoré delí celé storočie, vyvolá možno diskusie. „Ale to je cieľom architektov, pretože architektúra, ktorá nevyvoláva diskusiu, je mŕtva,“ je presvedčený P. Černo.

Foto – Jarmila Horváthová

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.