Odtlačky ulitníkov a iných morských živočíchov niekedy možno nájsť aj tam, kde by to menej znalý človek nečakal. Napríklad v Sextenských Dolomitoch – pohorí, ktoré sa ťahá južným Tirolskom. Jeho názov Sexten Dolomiti je odvodený od latinského spojenia hora sexta alebo šiesta hodina po východe slnka a od názvu horniny dolomit. Je to pôvodom morské dno, vytvorené nánosmi usadenín, vyvrásnené pred mnohými miliónmi rokov a zvetrané trvajúcimi vetrami, vytvarované do dnešnej podoby. Nánosy usadenín tu možno krásne sledovať aj dnes a pri troche šťastia a usilovnosti sa dá nájsť skala s odtlačkom ulitníkov a iných morských živočíchov. Sextenské Dolomity a najmä ich časť Tre Cime alebo Drei Zinnen, čiže Tri veže sú okrem toho aj jedna z najfotogenickejších častí Álp vôbec. 


Rukavice v lete. Keď po siedmich hodinách cesty z Bratislavy vystúpime z auta pri chate Rifugio Auronzo v nadmorskej výške 2 320 metrov, zamrazí nás silný severozápadný vietor. Na tričká s krátkym rukávom a šortky rýchlo navliekame ďalšie tri vrstvy a k slovu sa dostáva aj zimná čiapka, ktorá mala podľa všetkého odpočívať na dne batoha. Poniektorí vytiahnu aj rukavice, najmä keď okolo nás začnú poletovať biele vločky. Svižným krokom kráčame na Buellelejoch, chatu, ktorá leží vo výške 2 528 metrov a je vzdialená asi 2,5 hodiny cesty. O tom, že o pár dní padnú všetky maximálne teplotné rekordy v strednej Európe, tu nateraz niet ani stopy.


Cestou na Buellelejoch nás predbieha chatár na malom traktore, ktorým, ako sa neskôr dozvieme, zásobuje chatu. Nosičov tu nezamestnávajú, a tak pre tento druh dopravy dokonca upravili aj chodníky. Konečne chápeme, prečo je zložitou drevenou konštrukciou rozšírený chodník vedúci okolo skál nad priepasťou. Je z pevných podvalov, presne na šírku traktora. Aj tak tam ideme radšej tesne po-
pri skale, aby sme nevideli do strmej hĺbky. Chatár však tadiaľ prechádza svojím vozidlom neohrozene.


Chatová romantika. Buellelejoch je určite najromantickejšie miesto nášho výletu. Chata je učupená na skale, ale otvorená nádherným výhľadom na okolité štíty. Bude nám robiť spoločnosť nielen túto noc, ale aj celý ďalší deň, keď ju budeme mať stále v zornom uhle. Má kapacitu 12 miest, ale po vynikajúcej večeri pozostávajúcej z dvoch chodov stoly mávnutím ruky stratia nohy a ponížia sa na úroveň lavíc. Vytvorí sa tak veľký priestor na ďalšie matrace a pohodlný spánok pre zvyšok nocľažníkov. Vynikajúca večera nebola náhoda, aj ráno obdivujeme vkus chatárky, ktorá prestiera trendový obrus so štvorcovým vzorom a vytvára pestrú raňajkovú tabuľu na pulte pri bare. Samozrejme, s kytičkou čerstvých kvetov na pekný deň.


Bunker v horách. Časť Sextenských Dolomitov bola pôvodne súčasť Rakúska-Uhorska, hranica šla presne v miestach, kde sú Tre Cime. História tu však písala svoju kapitolu najmä počas prvej svetovej vojny, keď frontová línia zdĺhavej trojročnej pozičnej vojny viedla presne v týchto miestach. Monte Paterno a veža Toblinger boli svedkami dramatických bojov. Stopy po vojne sú zreteľné aj dnes po 90 rokoch. Kamenné zákopy, strieľne vysoko v horách, skrútený zhrdzavený ostnatý drôt či stopy po guľkách alebo dokonca zachovalý bunker, ktorý dal postaviť Hauptmann Demian v roku 1917. Toto všetko nás sprevádza nielen skoro ráno, keď kráčame sviežim vzduchom na krátku prechádzku na najbližší hrebeň. Odtiaľ máme panoramatický pohľad na Dolomity a rakúske Alpy. Úchvatný výhľad nám odokryje v diaľke Tre Cime, Monte Cristallo – Krišťáľovú horu a ponúkne pohľad na členité Alpy pocukrované snehom. Monte Cristallo sa týči v diaľke a prebleskujúce ranné slnko na nej vytvára hru farieb a dáva za pravdu jej nezameniteľnému menu.


Vzduch je ostrý, teploty sú málo nad nulou, ale slnko dáva tušiť krásny deň. Ďalších osem hodín strávime putovaním po chodníkoch a vrcholoch okolitých štítov, majúc chatu Buellelejoch ako na dlani skoro celý deň, až kým ju podvečer definitívne neopustíme. Potom okolo ľadovcových jazier, ktoré z výšky vyzerajú ako náročné golfové jamky, vystúpime na Drei Zinnen Hütte vo výške 2 402 metrov nad morom.


Bezbranné mláďatá. Stúpajúc po chodníku nájdeme dve mláďatá svišťov. Je ťažké uhádnuť, či sa vybrali na prechádzku alebo sa stratili, alebo sa nebodaj ich mama stala korisťou nejakého dravca. Jedno z mláďatiek je zjavne ešte slepé a sprevádza ho zvukom jeho o málo väčší súrodenec. Nemôžeme urobiť nič, príroda si musí pomôcť sama. Ale pohľad na slepé mláďa šplhajúce sa po kameňoch a skalách niekoľkonásobne väčších, ako je on sám, je dojemný a predpokladáme, že vidieť niekoľkodňové mláďatká svišťov voľne v prírode sa nám už asi nikdy nepodarí.


Je podvečer a západné slnko osvetľuje Tre Cime tak, že vyzerajú ako vystrihnuté z nejakej fotografickej publikácie. Druhý deň ich budeme obchádzať v čarovnej, ale náročnej prechádzke kaňonmi, údoliami a chodníkmi, po vrstevniciach aj naprieč nimi, popod štíty s vybudovanými „via ferrati“ (čiastočne istenými cestami horolezeckého charakteru). Na druhý deň sme pozorovali dve trojice horolezcov, ktorí sa pokúšali jednu z ferrát zdolať. Boli asi v tretine 760-metrovej cesty na vrchol. Po celodennej práci mali za sebou previs v ostrom uhle a pred sebou noc v závese.


Jedna z trojíc pravdepodobne počula predpoveď počasia, podľa ktorej sa malo zmeniť, a tak sme boli večer svedkami záchrannej akcie. Zo steny ich prišli vy-
zdvihnúť pravdepodobne kamaráti na vrtuľníku. Usudzovali sme tak podľa toho, že po akcii pred chatu vyšli všetci celí, zdraví a najmä usmiati.


Jedna z Tre Cime má meno Cima Ovest a v roku 1977 vystúpili po jej previsnutej severnej stene traja slovenskí horolezci – Zoltán Demján, Ján Porvazník a Pavol Zelina. Tento prvovýstup vraj doteraz nebol zopakovaný.


Potlesk Slovákom. Drei Zinnen Hütte je pre našincov zaujímavá aj preto, lebo jej personál tvoria samí mladí Slováci. Trávia tu leto a spájajú príjemné s užitočným. A tak sa chatou vinuli celý večer slovenské a moravské ľudové piesne a žiadna z iných výprav nestíhala s nami držať krok. Potlesk na otvorenej scéne vo veľkej jedálni, ktorým nás ostatní odmenili, bol nezabudnuteľný. Na druhý deň sme ho však vrátili skupine profesionálov, ktorí spievali na terase nádherné chóry.


Drei Zinnen je pomerne veľká chata, poskytujúca horské, ale komfortné ubytovanie v troj- či štvorposteľových jednoduchých, ale čistých izbách. Na posteliach sú správne „duchny“, teda periny, pod ktoré sa radi schúlime večer, keď vonku klesne teplota k nule a objavuje sa prenikavá vlhkosť. Chata má vynikajúcu taliansku kuchyňu a čierneho chlebíka s olivovým olejom (a keď nie je, tak aj bieleho) a výborného červeného vína sa nevieme nasýtiť. 


Tre Cime sme mali možnosť obdivovať zblízka ďalší deň, keď sme kráčali tentoraz naozaj po vrstevnici a cez sedlo Col de Mezo k autám a cestou zbierali kamene bizarných tvarov na pamiatku. Pritom sme si hovorili ciao a azda aj dovidenia...


Autorka je spolupracovníčka TRENDU.