V chladničke autobusu je málo vody a piva, nuž zastavujeme v akejsi dedine na diaľnici indického typu, lemovanej prízemnými domcami s obchodíkmi. Preskakujeme priekopu s odpadkami banánových šúp a zeleniny, na ktorých sa pasú chudučké posvätné kravy. Keď nákup uložíme medzi ľad, pýtam sa, ako sa dedina volá. Dozvedám sa, že Gurgaon, a nie je to dedina, ale mesto s 1,2 milióna duší, jeden zo satelitov hlavného mesta Dillí. Aj taká je India.

Ale predsa je to len dedina, lebo názov v preklade znamená Dedina duchovných učiteľov. Jej web však dodáva, že je to aj kybernetické mesto s  producentmi elektroniky, softvéru a strojárskymi firmami. Počas jazdy vyzerám na obe strany, ale Európanovi nič z barakov nepripomína školiace strediská a školy. V Indii si na také kontrasty treba zvyknúť. V uličkách starého Dillí, kam cudzinec sotvakedy zamieri, sa zastavil čas možno ešte v devätnástom storočí. Plus štyridsať v tieni, remeselníci, obchodníci, na každých päťdesiat metrov jeden predavač propán-butánových bômb. Aj takto žije z minizárobku v pokoji chudobný Ind.

Prekvapí množstvo kioskov s ovocím, vyprážanými pampúšikmi, šošovicovou polievkou a ryže so zeleninou. Obeduje sa totiž zväčša na ulici aj napriek tomu, že každú rupiu treba obracať v dlani. Varenie doma by bolo určite lacnejšie. Mať tak však kuchynku... Dillí je však usporiadanejšie než najväčšie indické mesto Bombaj (hindsky Mumbáí). Do tamojších povestných predmestských slumov usporadúvajú morbídne cestovky pre bohatých cudzincov adrenalínové výpravy.

Tváre Dillí

V novej časti hlavného mesta má jedna z ulíc meno po Alexandrovi Dubčekovi. Medzi kioskami, v porovnaní s ktorými je bratislavská „miletička“ nákupným trpaslíkom, sa treba pretlačiť do podzemia k metru. Prvú linku otvorili v roku 2002, o päť rokov malo šesťdesiat kilometrov tratí a v roku 2021 má mať už 415 kilometrov. Je to prepotrebný dopravný prostriedok v meste, ktoré má dvaapolkrát viac obyvateľov než celé Slovensko a ďalších niekoľko miliónov tam prichádza z okolia za prácou. Hypermoderné vlaky sa rútia stodvadsaťkilometrovou rýchlosťou. Autobusom MHD vláda nariadila jazdu na stlačený zemný plyn a Dillí je jedným z mála svetových veľkomiest, kde verejná doprava nesmrdí. Ale hory odpadkov sa odpratávajú iba raz za čas. Z klimatizovanej kaviarničky vidím, že na streche štvorposchodového domu oproti sa preháňajú opice. Ako naše mačky.

Oproti slávnej Červenej pevnosti je červená budova jedinej vtáčej nemocnice na svete. Zriadili ju džinisti, vyznávači tretieho najrozšírenejšieho náboženstva v krajine, prísni vegetariáni, vzdelaní ľudia, úspešní podnikatelia, vyznávači nenásilia a rovnosti v krajine kást, ochrancovia všetkého živého. Nosia na tvári rúško, aby nevdýchli ani muchu, ktorých tam lieta požehnane. A zametajú pred sebou, aby, nedajbože, nestúpili na dákeho drobného živého tvora. Do ich svätostánku kúsok od nemocnice môže dáma len vtedy, ak odloží koženú kabelku a pán hodinky s koženým náramkom a peňaženku, ak je zo zvieracej kože.

Zato však polícia pred dvoma rokmi objavila ich krajanov, inovercov či bezbožníkov, ktorí chudobných a nevedomých bedárov za pár šupiek oberali o obličky a transplantovali ich bohatým chorým Američanom či Západoeurópanom. Nič nie je nemožné. Na vlastné oči vidím „handlovať“ blonďavého mladíka s rikšiarom. Počujem: top quality, import z Afganistanu. Na uliciach sa veselo kšeftuje s drogami.

Hlava na hlave

Ajurvédska lekáreň v anonymnej uličke v Agre má šírku trochu viac než na rozpaženie, nemá dvere, lekárnik sedí so skríženými nohami na linoleu a pomocníkovi vzadu drevenej chatky na rušnej ulici diktuje názvy z objednávky, ktorú som priniesol z Bratislavy. Napriek minikutici skutočne odkiaľsi vylovil všetkých šesť liekov. Škatuľky sú v plastovej fólii a farmaceut z nich trpezlivo utiera všadeprítomný prach.

Medzi regálmi je čosi ako deka a nejaké misky na jedlo. Ak nie majiteľ, tak určite jeho pomocník tam prespáva. Vyslúžim si trúbenie, pretože moja motorizovaná rikša zapratala pol uličky a ostatní sa ťažko prepasírovávali nákladom zúženým priestorom. Som presvedčený, že kámasútra so zložitými, na plochu aj úspornými polohami lásky, mohla vzniknúť iba v tejto krajine. Pri toľkej hustote obyvateľstva by si dvojica nemala kam rozprestrieť rohožku a zaľahnúť. Verím radám, že si treba dať pozor najmä na nenápadných vreckárov. Iní naši pouliční kriminálnici by tam asi nemali šancu. V  pouličnej tlačenici tiel, bicyklov a rikší by nedokázali ujsť. Je však pravda, že zlodeja by sotva dostihol okradnutý. Indická drobná zlodejčina je sofistikovanejšia.

Pouličný biznis

Veksláci vedia, že medzi turistami sa nájdu škóti, ktorí sa ulakomia na pár rupií a vedia, ako ich oblafnúť. Keďže Indovia sú talentovanými obchodníkmi, expertmi na okabátenie turistu sú predavači suvenírov pri úžasných architektonických pamiatkach. Odolal som predavačovi na nádvorí Amberu, úchvatného sídla maharadžov a niekdajšieho hlavného mesta Radžastanu, a za 1 800 rupií (niečo vyše tridsať eur) som nekúpil vrecko šiestich ručne vyrezávaných drevených sošiek. Povedal som, že nedám viac než tisícku a on sa akože urazil na ignoranta indického umenia. Okamžite však vyrazil iný a zvrieskol, že mi to dá za 1 300 a keď som zavrtel hlavou, cenu znižoval tretí a potom sa za mnou vydali svorne a s krikom znižovali ceny. Pod bránou do pevnosti to bolo už iba deväťsto a pri schodíkoch autobusu iba päťsto rupií.

S pocitom, že aj Slovák je dobrý tvrdý obchodník a s výčitkami v duši, že zdieram a pripravujem hladné deti o večeru, ťahám z peňaženky päťstovku. Môj obchodný úspech zraní vodič: aj tristo je dosť. Ind sa musí riadne obracať, o jedného turistu sa v neľútostnom pouličnom triednom boji uchádza aj päť ukričaných predavačov všetkého a keď odbijete jedného, nastúpi desať ďalších. Na ulici určite neplatí povesť o zmierlivom národe. Pokojný usmievavý Ind sediaci na bobku uprostred pouličného huriavku je len jedna strana mince. Ind má aj široké lakte, bodyčekuje, predbieha sa, ruku nastrčenú i kmásajúcu za rukáv, prosím a ďakujem sú cudzie európske slová. My však máme iné necnosti.

Hlavný príjem žobranie

Ešte z domu mám rázne odporúčanie: nijaké cukríky, nijaké darčeky, nijaké mince, lebo sa dobiedzajúcich žobrákov nezbavím. Šťúpla dievčinka, odhadom tak dvanásťročná, má na rukách miniatúrne batoľa a desiatimi naučenými anglickými slovkami pýta peniaz na jedlo pre svoje dieťa. Keď odmietnem, mláti päsťou do okna autobusu a predostiera maličké. Keď na tej istej ulici odmietnem už desiatu z maloletých žobráčok, nahlas uvažujem, či výroba detí a žobranie je skutočne jedinou činnosťou týchto mláďat, dozvedám sa, že to nemusí byť jej dieťa. Môže ho mať vypožičané. Dievčatku ho strčia do rúk a pošlú na ulicu. Pre dosť rodín je žobranie jediný stabilný príjem. Na to, aby sa človek mohol stať rikšiarom, potrebuje kúpiť drahú trojkolku na top ekologický pohon jeho nohami. Za hodinovú jazdu uzučkými uličkami, zastávkami a čakaním pri krámikoch s látkami a klenotníctvach zaplatí cudzinecká dvojica približne euro. Ak by chcela vyjednávať, neborák rikšiar ešte zľaví.

Pred vchodom do Tádž Mahálu, svetoznámej architektonickej a umeleckej pamiatky, míňam už tretieho žobrajúceho invalida so zdeformovanými nohami. Každý ich má napočudovanie povykrúcané takmer rovnako. Nie je to však nijaká genetická anomália ani degenerácia, ale dielo rodiny. Tá si vyberie jedno svoje krehké ľudské mláďatko, povyväzuje mu nohy, aby rástli do neľudskej podoby, lebo v budúcnosti bude z nastrčenej ruky živiť rodičov a súrodencov.

Ešte stále platí, že rodičia na to, aby nemali starosť, čo v starobe, by mali mať v priemere 6,5 dieťaťa. Dievčatá, pravdaže, vypadávajú z hry, lebo raz vypadnú z domu a starosť o starkých zostáva na mužskom potomstve. Vidiek, predmestia a mestská chudoba niečo ako penzia či sporenie na penziu nepoznajú. Z penzie sa môžu tešiť akurát desaťtisíce Britov, čo sa na starobu presťahovali do Indie. Vzhľadom na životné náklady sa im žije lepšie než doma.

Kasty

Kolega Martin Valášek do reportáže v Trende predvlani vyhrabal údaj, že v Bombaji sa v noci vypije viac fliaš pravého šampanského než v Paríži. Štyria najbohatší Indovia majú 180 miliárd dolárov, patrične rozhadzujú, dávajú na známosť ekonomickú i spoločenskú nadradenosť a je im úplne jedno, že dve pätiny ich krajanov žije v absolútnej chudobe a podvýžive. Nepripomína to tak trochu niektorých našich nafúkaných exhibicionistov, aj keď v miernejšej, Európou akceptovateľnej podobe? Akurát naše dno nie je také hlboké, a kto chce, zvyčajne má šancu dostať sa hore. Zmena feudálnej Indie na republiku zrušila starý systém kást, ale v hlavách to  funguje ďalej. Knihy o Indii radi uvádzajú meno K. Rámasvámiho, právnika, ktorý to dosiahol až na sudcu Najvyššieho súdu. Hoci jeho otec patril ku kaste nedotýkateľných, spodine, určenej akurát tak na čistenie záchodov, alebo za zberačov či spaľovačov mŕtvol, nečistých ľudí, ktorým neslobodno ani podať ruku.  

Ind však často veľkú šancu na zmenu nemá. Najmä vidiečan. Iba ak v budúcom živote, na ktorý verí. Mnohí však o šanciach ani nevedia, lebo nemajú odkiaľ vedieť.

Málokto dokáže to, čo pätnásťročný Lalu Boow z dvadsaťpäťtisícového púštneho mestečka Mandawa. Má piatich bratov, dve sestry a zarába si ako sprievodca turistov. Angličtina je u každého Inda, ktorý sa chce mať lepšie, samozrejmosťou, ale Lalu súka zo seba turistické informácie vo francúzštine, španielčine, nemčine, taliančine a v pár jazykoch veľkej Indie. Jeho rodné mestečko vzniklo na ceste karaván v osemnástom storočí. Ktosi vykopal studňu a hneď sa našli tí, čo prameň obkolesili hradbami a začali účtovať za vodu. Zanechali po sebe nezvyčajné meštianske domy s bohatými nástennými maľbami a pevnosť zmenenú na päťhviezdičkový hotel.

Nový siedmy div

O dva dni neskôr vyrážam už o piatej ráno za mesto Agra k siedmemu novému divu sveta, ktorý sa má obdivovať pri východe slnka. Je to Tádž Mahál, záhradná hrobka, predstava o rajskej záhrade, nádherné monumentálne mauzóleum z bieleho mramoru, ktoré sa odráža na hladine fontány. Dal ho postaviť mughalský mocný vládca Šáhdžahán (mimochodom aj zakladateľ Šáhdžahánabádu, dnešného starého Dillí). Stalo sa tak v roku 1631, z veľkého žiaľu nad skonom svojej milovanej Mumtáz, manželky, spoločníčky i rešpektovanej poradkyne. Tá mu po sedemnásťročnom manželstve zomrela na jeho vojnovej výprave pri pôrode štrnásteho dieťaťa. Monument má čosi z islamských, tureckých, perzských i domácich architektonických prvkov. Napočudovanie nepôsobia ako päsť na oko, ale tvoria úžasný celok. Pod vedením staviteľa, ktorého si pozval až z Perzie, mauzóleum stavalo dvadsaťdvatisíc robotníkov a remeselníkov celých dvadsaťdva rokov. Ľudský žiaľ a jeho monumentálne vyjadrenie, ktoré stálo životy tisícok bezmenných kamenárov. V štyridsaťdvastupňovej horúčave sa mi krútila hlava, aj nad tým, na čo všetko sa pamätalo. Štyri minarety pri každom rohu mauzólea sú mierne, takmer nepoznateľne vyklonené od stavby. Aby v prípade zemetrasenia padli opačným smerom, nie na mauzóleum.

Súčasnosť k tomu dodala všadeprítomný smog, celodenný pozdrav automobilov, motoriek a z domácností, kde sa kúri sušeným kravským trusom, jediným, čo z posvätného zvieraťa možno použiť.

Nič nie je nemožné

Indická história sa študuje celý život rovnako ako kultúra a umenie jej národov. Akokoľvek bežne pripravený turista má v hlave okamžite informačný guláš z kontrastov, ktoré videl a zažil. Aj keď zvyčajne len z výletníckeho autobusu. Do tejto spleti pridávam ešte mená: Ráviš Malhotra a Rakeš Šarma. Sú to prví dvaja indickí kozmonauti. Leteli na sovietskych kozmických lodiach ale v roku 2015 vyšle India do vesmíru vlastnú kozmickú loď s dvoma kozmonautmi. Zdrojom talentov je 1,3 miliardy ľudí v v druhej najľudnatejšej krajine sveta a krajine tradícií, poprepájaných s modernou a pocitom, že všetko je možné.

Britskú historičku a dôvernú znalkyňu Indie Louise Nicholsonovú tie kontrasty stále fascinujú. „Zručný tkáč hodvábu z dedinky pri Madrase potvrdzuje objednávky mobilným telefónom, kým mladí študenti medzinárodného práva na univerzite v Dillí sa dobrovoľne ženia podľa želania rodičov,“ píše vo svojom bedekri. A dodáva, že v radžastanskej dedine videla skupinu žien zahalených do sárí fialovej a šafranovej farby, ktoré sedia na zemi a predávajú zeleninu – pred internetovou kaviarňou.

Ročne tam pribúda šestnásť miliónov ľudí a India ich exportuje. Napríklad do Dubaja a na najhoršie práce na najväčšom rozostavanom luxuse tohto sveta za osem dolárov na týždeň. Ale vraj je to lepšie než doma. Krajina denne produkuje dva celovečerné filmy a polovica absolventov univerzít doma nenachádza uplatnenie a odchádza. Ak má kam. „Prekovávajú iných usilovnosťou v škole i v práci, medzi pohodlnými Dubajčanmi či Američanmi, ktorí už majú všetko, Ind vyniká, pretože nemá nič a vie, že vzdelanie je brána do iného sveta,“ tvrdí Bratislavčan Juraj Ondrejčík z cestovateľského centra Bubo Travel Agency, ktorý Indiu precestoval veľa ráz krížom-krážom. Import z nového sveta však krajinu aj šokuje, pretože žiada mnohých preskočiť skúsenosti generácií. Banánové šupky sa kedysi hádzali kravám, ale čo s plastovými obalmi, v ktorých sú dnes zabalené sušené banány?

Foto – Ján Blažej

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.

PÔŽIČKA na čokoľvek od 300 do 4300 eur